Cestou i necestou - autom po Balkáne

Autor: Matúš Meluš | 21.12.2019 o 21:54 | (upravené 5.3.2020 o 14:27) Karma článku: 2,39 | Prečítané:  873x

Počas týždňa sme navštívili štyri krajiny, najazdili viac ako 2400 km a uistili sa, že na Balkánskom polostrove je vždy čo objavovať. Zažili sme všetko možné - plavbu na trajekte, diaľnice i lesné cesty, bohatstvo aj chudobu.

Začiatkom leta sme s kolegami plánovali výjazd na futbalový zápas nášho obľúbeného Spartaka Trnava, ktorý sa predstavil v úvodnom predkole Európskej ligy proti mužstvu z Bosny a Hercegoviny – FK Radnik Bijeljina. Napokon sa odohral 11.7. v meste Banja Luka, nakoľko Radnik má príliš malý štadión. My sme sa pohrávali s myšlienkou využiť tento priestor a spoznať krásy regiónu západného Balkánu v širšom slova zmysle. Ako to už býva u mužského pokolenia zvykom, stačila krátka porada a 6. júla večer sme vyrazili smer čiernohorská Budva. Poďme ale pekne po poriadku. Prvá zastávka mala byť prímorská, no nechceli sme zostať pri tradičných destináciách v Chorvátsku. Na základe odporúčaní viacerých kamarátov sme sa vybrali ešte ďalej – do Čiernej Hory. Čakala nás asi 1200 km dlhá cesta. Našťastie prebehla bez problémov, trvala nám približne 15 hodín. Na druhej strane, už počas nej sme videli mnoho pekných miest. Z Trnavy sme za zhruba hodinku a štvrť dorazili do Komárna, odkiaľ sme plynule pokračovali asi 80%  cesty po diaľnici (Budapešť -  Letenye/Goričan – Záhreb – Šibenik – Ploče).

Pri poslednom menovanom mestečku sme z nej zišli a pokračovali popri pobreží až do Dubrovnika. Mýto z Goričanu až do Ploče nás vyšlo cca 215 HRK (29€). „Stará cesta“ preverí vaše šoférske schopnosti. Nie všetky smerovacie tabule sú orientované na Dubrovnik. Nemajte však obavy, ak budete pokračovať na Neum alebo Čilipi, ktoré sa už nachádza v blízkosti chorvátsko-čiernohorskej hranice. Stále pôjdete správne. Ak ste vodič, ukrátite sa o nádherné výhľady, tie si skôr vychutnajú vaši spolucestujúci. Ja som si to vynahradil v Neume, kde sme sa krátko zastavili a to isté odporúčam aj vám. Päťtisícové mestečko je jediným bodom bosnianskeho pobrežného územia, preto sa pripravte na dve hraničné kontroly – pri príchode aj odchode z neho. Celý úsek má len necelých 20 km, no aj tak tu nájdete vhodný bod na obed, kávičku či dotankovanie. Ceny za palivo sú pre našinca skutočne atraktívne, na úrovni  jedného eura za liter benzínu. Ak aj nemáte bosnianske konvertibilné marky, pumpár veľmi rád prijme európsku menu.

Z Neumu sme pokračovali až do starobylého Dubrovnika, cesta vás zavedie ponad mesto a takisto sa oplatí na pár minút zastaviť a urobiť si zábery na Perlu Jadranu. V prípade  dostatku času a chuti si ju môžete užiť aj celý deň, hrozia však davy turistov. My sme sa preto dlhšie nezdržali a po približne hodine jazdy smerom na vyššie uvedené Čilipi dorazili na hraničný prechod Karasovići – Debeli Brijeg. Tu rátajte s ďalším zdržaním, na kontrolách si dávajú záležať tak chorvátski, ako aj čiernohorskí colníci. Určite si nezabudnite zelenú kartu a všetky doklady k poistke vozidla, na čiernohorskej strane ju vyžadovali a ak ju nemáte, musíte sa pripraviť na pokutu. Zo štátnej hranice je to do Budvy už len zhruba 55 km, no časovo sa nám trasa natiahla až na takmer dve hodiny – dôvodmi boli najmä členitý terén, úzke vozovky a pomerne hustá doprava. Dávajte si tiež pozor na rýchlosť, čiernohorskí policajti majú zrejme v radaroch väčšiu záľubu než tí naši. Prešli sme cez Herceg Novi a pred nami sa zjavila čarovná Boka Kotorska – záliv výrazne zasahujúci do vnútrozemia.

Ak si nechcete nadísť zbytočné kilometre, určite využite presun trajektom medzi obcami Kamenari a Lepetane. Auto sme pohodlne odparkovali na palube a za celkovú cenu 4,5€ (auto + 4 osoby) sme sa po nej mohli voľne poprechádzať a kochať okolitou prírodou. Po asi 20-minútovej plavbe sme sa „vylodili“ a pokračovali smerom na Tivat až do Budvy, kde sme strávili prvé tri noci. Ubytovanie sme vyriešili cez Airbnb a za necelých 30€/hlava/noc sme dostali k dispozícii krásny apatmán s dvoma izbami a veľkou, priestrannou obývačkou (nachádza sa na ulici Ive Lole Ribara). Prevádzkar Nebojsa bol veľmi ochotný, auto sme bezpečne zanechali priamo v areáli apartmánového komplexu. Ešte v prvý deň sme ochutnali miestne špeciality v reštaurácii Stari Hrast, len pár minút dole kopcom od apartmánu. Vješalica, ćevapi či ryby na tisíc spôsobov – to všetko musíte jednoznačne vyskúšať. Kúpať sme sa chodili asi 10 minút chôdze od ubytovania na Bečići Beach s jemným štrkopieskom a pozvoľným vstupom do mora. Prírodná scenéria je síce podobná tej chorvátskej, no preplnenú pláž nečakajte. Rozprávali sme sa s viacerými turistami, pričom väčšina z nich pochádzala z neďalekého Srbska, stretli sme tiež zopár Holanďanov a Nemcov. Slovenskí a českí turisti na naše prekvapenie takmer úplne absentovali. 

Pobyt sme si spestrili tiež hodinovou okružnou plavbou po zátoke (za poplatok 10€), zahliadli sme aj známy ostrov Sveti Stefan, pri ďalšom ostrove Sveti Nikola sme vyskúšali aj kúpanie na otvorenom mori (najskôr sa však musíte skamarátiť s kapitánom výletnej lode). Gurmánske zážitky pokračovali pri „ražnjići“ (Pivnica Nik Gold) a „ribe na žaru“ (Restoran Obala). Namiesto zákusku skúste niektorý zo sladkých plodov ovocia, ktoré hojne ponúkajú podomoví predajcovia, mne naozaj chutili (nesušené figy, dyne či dračie ovocie). V Budve to žije aj v noci, ak budete mať chuť na zábavu, možností je viacero. Jedným z najväčších klubov je Omnia, kam sa presúvajú okolo polnoci takmer všetci ľudia z menších diskoték popri pobreží. Pripravte sa však na vstupné okolo 8-10€. Takmer 4 dni v Budve sa blížili ku koncu a nastal čas presunúť sa na územie ďalšieho štátu – Bosny a Hercegoviny.

Pri ceste z Čiernej Hory do Bosny si od ubytovateľa vypýtajte potvrdenie o pobyte. Nebojsa nám vysvetlil, že bez neho by naše auto na hranici nemuseli pustiť ďalej. Z Budvy sa vyberte smerom na severozápad, priamo cez Kotor (znovu sa oplatí odfotiť Boku Kotorsku, tentokrát z druhej strany). Z Kotora je to k čiernohorsko-bosnianskej hranici asi 85 km. Cesta je pomerne kvalitná a premávka na tomto úseku navyše nie je hustá. Vyhnite sa hraničnému prechodu Ilino Brdo, znovu by ste si zbytočne nadišli. Použite skôr colnicu Vraćenovići – Deleuša, kde sme sa síce tiež zdržali približne hodinku, no výraznejšie problémy nenastali. Hneď na prvom kilometri bosnianskeho územia vám bude jasné, kto tu má prevahu. Po malej štátnej vlajke nasleduje asi desaťkrát väčšia - Republiky Srpskej. Srbi, Chorváti a Bosniaci majú stále svoje vlastné teritórium, i keď federácia funguje naoko pokojne.

Naša cesta mala pokračovať až do Sarajeva, no blížil sa čas obeda a hlad nás donútil popremýšľať o skoršej zastávke. Ako ideálna voľba sa nám javil historický Mostar, vzdialený zhruba 110 km. A naozaj sme neľutovali. Počas dvojhodinovej návštevy sme si vychutnali pravé ćevapi s ajvarom a šopským šalátom v malom podniku Vrata Orijenta, ktorý vlastnil pán Umer s manželkou. Okrem chutného jedla sme sa porozprávali, prekvapili nás jeho znalosti o Slovensku a najmä o Spartaku – kedysi totiž hrával za FK Sarajevo. Ako nám vysvetlil, patrí k menšine srbských moslimov, no už viac ako 30 rokov žije práve v Mostare. A pár týždňov po našom rozhovore išli aj s polovičkou relaxovať do piešťanských kúpeľov. Nevynechali sme ani preslávený Stari Most a tradičný trh s nespočetným množstvom stánkov. S novou energiou a plnými žalúdkami sme sa teda vydali do Sarajeva.

Cesta nás viedla peknými údoliami Neretvy, vizuálny zážitok bol opäť zaručený. Pri mestečku Tarčin sme dotankovali a po ďalšej polhodinke sme už parkovali pred hotelom Saraj v hlavnom meste. Ten nepatrí k najluxusnejším, no parádny výhľad a bohaté raňajky nám úplne stačili. Strávili sme tu len jednu noc, ale i tak prevládala spokojnosť (cena cez Booking sa pohybovala na úrovni 23€/hlava/noc). Centrum Sarajeva nám pripomínalo skôr arabský svet, v kaviarni Aksaraj prišla na rad podvečerná káva z džezvy, silný turecký čaj a naše obľúbené dezerty - baklava, trilece či kadayif. Večeru sme absolvovali v typickej tureckej kebabárni (samozrejme plus Ayran) a na záver dňa sme plánovali jedno-dve pivká. Napokon sme „zaparkovali“ v bare Damask, kde sa však alkohol nepodával. Namiesto toho sme si nečakane vychutnali shishu, keďže sme vstúpili do obrovského podniku s niekoľkými desiatkami vodných fajok. Moslimovia ju údajne nekombinujú s alkoholom, nakoniec nám však ani nechýbal a nahradili sme ho arabským bylinkovým čajom. Na hotel sme sa presúvali okolo polnoci a teplota klesala celkom výrazne pod 10°C, čo bol oproti ranným takmer 30°C v Budve dosť značný rozdiel, preto sa radšej lepšie oblečte. 

Po spomínaných kvalitných raňajkách nás čakal cca 200-kilometrový presun do mesta Banja Luka. Keďže bosnianske diaľnice sú ešte v plienkach, cestovali sme viac ako tri hodiny. A to sme ešte netušili, že pri obci Strane si nás počká obchádzka – vzhľadom na možnú časovú tieseň sme nasledovali niekoľko tunajších áut a vydali sa cez poľnú cestu popri dvoroch prekvapených domácich. Auto síce trochu zaplakalo, ale koridor vytvorila pred nami idúca sanitka a tak sa tento projekt skončil úspešne a mohli sme ďalej „uháňať“ cez horské priesmyky centrálnej Bosny. Napriek počiatočným komplikáciám sa nám ďalšie vyhli a počas skorého popoludnia sa už ubytovávali na ulici Carice Milice, byt sme znova poriešili vopred cez Airbnb za smiešnych 15€/hlava/noc, pričom bol veľmi pekný a čistý (v prípade záujmu pošlem link). Druhé najväčšie sídlo krajiny nás príjemne prekvapilo, množstvo mladých ľudí a rušné ulice Kralja Petra Karadordevića či Veselina Masleše vytvárali dojem moderného balkánskeho mesta. Neskorý obed a káva sa hodili, nakoľko sa blížil čas zápasu, ktorý mal zavŕšiť celý trip. Odohral sa na staručkom štadióne Gradski, kde sídli miestny klub Borac. Zaujímavosťou je, že Bijeljina je vzdialená až 220 km od Banja Luky, srbský charakter tohto malého klubu však mal za následok, že funkcionári Radniku sa rozhodli absolvovať radšej dlhšiu cestu, len aby mohli hrať na území Republiky Srpskej. Spartak síce prehral 0:2, no domácu odvetu zvládol po penaltách a mohli sme tak oslavovať postup (aj keď až o týždeň  neskôr). 

Ráno po zápase sme sa rozhodovali, či sa poberieme rovno domov alebo si spravíme ešte jednu zastávku. V sobotu som mal narodeniny a ako vhodné miesto na malú oslavu sa nám zdala Budapešť. Jednak sme si výrazne skrátili cestu domov a takisto sme si mohli vychutnať atmosféru, dobré jedlo i nejaký ten drink v ďalšom meste. Vyrazili sme smerom na colnicu Gradiška a pokračovali na Slavonski Brod, Osijek, chorvátsko-maďarský hraničný prechod Udvar a Dunaújváros.

Ukrojili sme takmer 500 km zo spiatočnej cesty, no ubytovanie sme riešili až počas nej. Asi sa nám to však vypomstilo. Ak vám môžem poradiť, určite si v Budapešti nevyberajte Senator Apartments. Dopletená recepčná, nemožnosť platiť kartou, apartmán vzdialený dobrých 15 minút chôdze od recepcie či navýšenie pôvodnej sumy za ubytovanie o rôzne doplatky – to boli základné atribúty negatívneho hodnotenia pobytu i stránky Booking.com ako takej. Odradiť sme sa ale nenechali a zakončili naše balkánske turné práve v maďarskej metropole. Ja sa určite do tohto regiónu ešte niekedy vrátim. Tak teda sledeći put na Balkanu!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Británia zrejme zruší karanténu pre Slovákov, keď ju zaradíme medzi bezpečné krajiny

Počet chorých máme stále lepší ako Česi, či Chorváti, aj tak ich Briti zvýhodnili.

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Vraj ideme rúcať pyramídy (píše Michal Havran)

Ľudia sú si rovní a každý, kto tvrdí opak na našliapnuté do pekla.


Už ste čítali?